Vedeli ste, že liečenie hudbou poznali už staroveké národy? 

Áno, presne tak. Muzikoterapia má hlboké korene v dávnej minulosti a Sound Healing nie je žiadnym výmyslom 20. storočia. Dochovali sa nám záznamy, že už staroveké civilizácie používali hudbu pri rôznych obradoch, rituáloch a liečeniach, pretože verili v jej špecifickú moc uzdravovať a liečiť.

PRED PRVÝMI CIVILIZÁCIAMI

Na základe archeologických výskumov môžeme povedať, že liečenie hudbou existovalo dokonca ešte pred vznikom prvých civilizácií, v praveku. Vyvinulo sa v kmeňových zoskupeniach, v ktorých mal liečenie v rukách skúsený človek zväčša z radu starších označovaný ako zaklínač / šaman / mág. Základným podnetom pre vznik tohto typu liečenia bol pud sebazáchovy a snaha odvrátiť od seba úzkosť z nepoznaného, chorobu či smrť. Prvotné prejavy mali podľa všetkého veľmi jednoduchú podobu, ktorá sa často spájala aj s magickými rituálmi naviazanými na rôzne prírodné sily a božstvá. 

V počiatkoch liečenia hudbou sa uplatňovala najmä rytmická zložka hudby, ktorá vedela vyvolať veľmi silné reakcie vďaka sugestívnemu pôsobeniu na človeka, nezriedka vedúce až k živelnému pohybovému prejavu. Tento prejav sa neskôr včlenil do jednotlivých rituálov ako jeho tanečná zložka.

Má sa za to, že rytmus bol spočiatku málo hudobne diferencovaný, to znamená, že liečitelia používali najmä jednoduché rytmické modely, ktoré vytvárali prostredníctvom predmetov dostupných vo svojom okolí - drevo, kamene, kosti - a rôznym spôsobom hry vydávali zvuky. Pravidelne plynúci, monotónny hudobný prejav občas zahŕňal aj obmeny ako zmenu tempa (zrýchľovanie a spomaľovanie) a dynamiky (zosilňovanie a zoslabovanie zvuku), čo vyvolávalo spontánne reakcie v oblasti motoriky, prinášalo euforické pocity a nezriedka až stavy extázy, ktoré sa nepovažovali iba za prežitok slasti, ale o akýsi stav medzi životom a smrťou, medzi božstvom a ľudstvom, v ktorom sa dalo napojiť na magické sily. Do rituálov bol často zahrnutý aj spev a odriekavanie slov, ktoré ešte umocňovali celý proces a postupom času sa stali nedielnou súčasťou liečenia.

Následne sa tento proces vyvíjal a diferencoval tak, že pre konkrétne príznaky ochorení existoval aj špecifický rituál. To podnecovalo vytváranie nových hudobných nástroj (bubienky, hrkálky, kostené píšťaly...) vo svojej prvotnej, často veľmi jednoduchej podobe, no vytvárali tak základ pre inštrumentálnu hru. Taktiež sa prejavy líšili podľa toho, o aký kmeň išlo. Každý mal originálnu podobu, ktorá v mnohých prípadoch nesmela byť prezradená nikomu cudziemu. 

STAROVEKÉ NÁRODY

Terapiu hudbou poznali takmer všetky veľké staroveké civilizácie ako egyptská, asýrska, babylonská, izraelská, grécka či rímska.

EGYPT

Už starovekí Egypťania (r. 2900 až 2270 p. n. l.) napríklad liečili duševne chorých prevážaním na člnkoch po Níle, a upokojovali ich hrou na jednoduché hudobné nástroje. Približne v období r. 1500 p. n. l. už existovali tri typy liečiteľov, používajúcich hudbu (mág, kňaz, lekár), ktoré nachádzame aj v iných kultúrach a národoch. 

ASÝRIA A BABYLON

Pre starovekú Asýriu a Babylon bola hudba dôležitou súčasťou náboženských a liečebných rituálov, a to najmä v kontexte duchovnej očisty, vyháňania démonov, psychického upokojenia a harmonizovania tela a duše prostredníctvom rytmu a zvuku.

IZRAEL

Jedným z najstarších príbehov "hudobnej terapie" je biblický opis mladého bojovníka Dávida (neskoršieho slávneho kráľa zo Starého zákona), ktorý pomáhal upokojovať svojou hrou na harfu kráľa Saula a miernil tak jeho psychické trápenie a depresiu. Dávid je v Biblii opísaný ako veľmi talentovaný harfista (alebo hráč na strunový nástroj, ktorý sa niekedy prekladá ako lýra či citara), ktorý hrou vyháňal zlého ducha zo Saula.

GRÉCKO

Apollón, jeden z najvýznamnejších a najuctievanejších bohov starovekého, bol bohom lekárstva a liečiteľstva, a tak isto aj hudby, z čoho sa dá vydedukovať úzky vzťah medzi týmito dvoma oblasťami. Starovekým Grékom bola terapeutická hodnota hudby dobre známa, ako aj skutočnosť, že hudba účinkuje na psychickú, aj na somatickú zložku osobnosti, vnáša medzi ne harmóniu a pôsobí profylakticky v oblasti prevencie mentálnej hygieny.

Z Homérovej Odysey sa napríklad dozvedáme, ako hudba účinkuje na fyzické zranenie (Odysseova rana) alebo hnev (Achillova zúrivosť).

Veľkí antickí myslitelia a majstri filozofie ako Pytagoras, Sokrates, Platón a Aristoteles sa tiež zaoberali pôsobením hudby na človeka. Aj keď sa odlišovali v jednotlivých koncepciách, ich názor na pozitívne účinky hudby a hudobnej terapie boli rovnaké.

Pytagoras, známy so svojimi pokusmi so strunami napínanými závažím zistil, že ich zvuk znie harmonicky, keď sú hmotnosti závažia v celočíselných pomeroch. Pokladal hudbu za výraz harmónie kozmu (Hudba sfér), ktoré môžu v poslucháčovi navodiť vnútorný poriadok a rovnováhu.

Sokrates skúmal oneskorené liečebné pôsobenie hudby, ktoré nastáva až po jej odznení.

Platón poukazoval na etickú silu hudby, ktorá keď je začlenená do výchovy a vzdelávania, môže fungovať ako profylaxia v rámci psychohygieny. Vyzdvihoval liečebné účinky spevu, ktorý bol napríklad pri liečení bolesti hlavy nevyhnutný, pokiaľ mal byť liek z rastlín podávaný k tomuto účelu účinný.

Aristoteles spomínal, že hudba môže vyvolať vitálne afektívne javy a priznával hudbe medicínsku kvalitu, ktorá má intenzívny liečebný vplyv, ako keby chorý užil silný liek. Taktiež hovoril o hudobnej katarzii ako forme ventilovania záťažových stavov, najmä, keď sa hudba počúvala, a nie hrala. Filozofi rozoberali aj konkrétne tóniny a hudobné nástroje a ich špecifické pôsobenie na človeka. 

RÍM

Rimania prevzali tradíciu liečenia hudbou od Grékov, a odporúčal ju dokonca aj veľký rímsky lekár Galenos. Zaujímavosťou je oblasť Alúpie a tradičná liečba pri uštipnutí pavúkom tarantulou. Za jediný účinný liek sa považovala iba hudba a tanec, z ktorého sa údajne vyvinul známy tanec tarantella.

STREDOVEK

Po páde západorímskej ríše v roku 476 n. l. upadalo v Európe povedomie o terapii hudbou a presunulo sa do arabských krajín spolu s veľkou časťou antickej múdrosti. Stredoveké liečiteľstvo nebolo známe využívaním hudobných prostriedkov až na zopár výnimiek, akým bolo napríklad nervové ochorenie chorea minor (historicky známe ako tanec sv. Víta, alebo v našom prostredí kŕče sv. Medarda), sprevádzané neovládateľnými, nekoordinovanými pohybmi svalov predovšetkým v tvári, rukách a nohách. V mestách boli najímaní hudobníci ako napríklad gajdoši, ktorí mali hrou upokojovať ľudí v prípade, ak dostali na ulici nečakaný nervový záchvat. Hudba síce zaujímala popredné miesto, najmä ako súčasť kresťanských náboženských obradov a slávností, ale jej profánne prejavy boli skôr potláčané a zaznávané.

Antické poznanie, ktoré našlo svoje uplatnenie v arabskom svete, prinieslo mnohé nové objavy. Al-Farabi (872 – 950) bol mimoriadne všestranný učenec – filozof, vedec, hudobník a aj liečiteľ (lekár). Napísal dielo "Veľká kniha o hudbe", kde analyzoval hudobné princípy, tóny a vplyv hudby na človeka. Chápal, že stav duše ovplyvňuje zdravie tela. Bol jeden z prvých, ktorí hovorili o liečbe emócií, napríklad smútku. Veril, že hudba môže liečiť psychické poruchy ako melanchóliu alebo napätie. Mal presné predstavy o tom, ako rôzne melódie vplývajú na ľudskú dušu.

Až návratom zabudnutej antickej múdrosti a poznania v období križiackych výprav, sa začína formovať nová éra, ktorá znovu obnovila a doplnila dovtedy zabudnuté alebo zaznávané koncepty liečiteľstva hudbou. V renesancii sa do centra pozornosti dostáva človek so svojou pozemskou existenciou, a spolu s ďalšími vedami sa rozvíja aj terapia hudbou ako predobraz modernej, novodobej muzikoterapie, ktorá sa sformovala o mnoho storočí neskôr. 

NOVOVEK

Rozhodujúci vývin v muzikoterapii nastal v priebehu 17. a 18. storočia, kedy sa nové poznatky o ľudskom tele (jeho fyziologických funkciách a biochemických procesoch) a rozvoj anatómie spojili s gréckym učením o harmónii kozmu, ktorá sa prostredníctvom hudby premietala do živého organizmu, a vytvorila sa tak novšia koncepcia muzikoterapie označovaná ako "Iatromusia". Vedcov zaoberajúcich sa prepájaním nových poznatkov z medicíny a liečebných účinkov hudby začalo pribúdať a hlavnou témou bolo zameranie sa na nervové poruchy u hysterických, melancholických pacientov, hypochondrov a iných nervovo chorých pacientov.

Francúzsky lekár Ambroise Paré (1517-1590) bol jedným z prvých skúmajúci liečebné účinky hudby u chirurgických pacientov, ktorých ošetroval. Anglický lekár Robert Burton (1577-1640) sa zameriaval na použitie hudby pri duševných poruchách, najmä v tej dobe veľmi rozšírenej melanchólie.

Z nasledujúceho obdobia je potrebné vyzdvihnúť mená ako Athanasius Kircher (nemecký jezuita, 1602-1680), ktorý napísal dôležité dielo Phonurgia Nova (1673), alebo Ignác Romuald Ambro (lekár, 1748-1785) narodený na Slovensku a jeho rukopis O liečení hudbou používanou v medicíne.

Prvú ucelenú publikáciu o muzikoterapii s názvom Iatromusica (Reflections of Ancient and Modern Music, 1749) napísal anglický lekár Richard Brocklesby (1722-1797). Koncepcia bola založená na presvedčení, že vibrácie spôsobované hudbou vypudzujú z chorého tela jedovaté látky. Za najprínosnejšiu zložku hudby bol považovaný rytmus, a preto boli skladby komponované k liečebným účelom zamerané najmä naň.

Ernst Anton Nicolai (1722–1802), nemecký lekár a chemik z obdobia baroka tvrdil, že hudba účinkuje ako prostriedok uvoľňujúci afekty, a týmto spôsobom pôsobí terapeuticky. Zaoberal sa psychickými reakciami na posluch hudby, nasledovanými fyziologickými zmenami ako zmena pulzu, činnosti srdca a rytmu dýchania, ktoré sa dodnes používajú pri vedeckých pokusoch zameraných na účinok hudby na človeka. Dôležitým dielom je napríklad "Die Verbindung der Musik mit der Artzneygelahrheit" (1745).

Kráľ Filip V. Španielsky, trpiaci na depresívnu melanchóliu, bol vyliečený slávnym operným spevákom kastrátom Farinellim, ktorý bol za tým účelom v roku 1737 prizvaný ku kráľovskému dvoru. Tvrdí sa, že mu desať rokov takmer večer čo večer spieval rovnaké skladby a popritom dozeral na hudobný život na dvore, za čo mu bol udelený titul rytiera.

19. storočie

V priebehu prvej polovice 19. storočia nadväzovala muzikoterapia na tradičnú koncepciu Kirchera a Nicolaia, no niektorí autori ako napríklad Schneider a Raudnitz sa zaslúžili o jej nové rozšírenie. Schneider opísal psychické reakcie na rôzne druhy hudby, Raudnitz sa pomocou nej zameriaval na liečbu psychóz.

V druhej polovici 19. storočia strácala muzikoterapia na popularite a postupne ustupovala do úzadia. Hudba sa používala najmä v rámci diagnostiky a v neurológii ako samostatnej vednej disciplíny, ktorá sa začala formovať v 19. storočí, keď sa štúdium nervovej sústavy oddelilo od všeobecnej medicíny a vznikli prvé špecializované neurologické pracoviská, boli tendencie určiť oblasti mozgu, v ktorých prebiehalo vnímanie hudby a v ktorých boli lokalizované hudobné schopnosti.

Zaujímavosťou 19. storočia je aj použitie hudby vo vojenskej oblasti, keď vojaci využívali hudbu k zvyšovaniu a udržovaniu kázne, zaháňaniu únavy a upevňovaniu kolektívneho ducha jednotiek, pričom takmer každý pluk mal v tej dobe svoju vlastnú vojenskú kapelu.

20. storočie

Rozvoj muzikoterapie ako samostatnej vednej disciplíny sa naplno spustil až v priebehu 20. storočia, a to najmä po druhej svetovej vojne, kedy sa nezávisle na sebe rozvíjali švédska a americká škola.

V Amerike sa začala rozvíjať muzikoterapia ako súčasť medicíny po druhej svetovej vojne, a to konkrétne tak, že do nemocníc chodievali hudobníci a hrali skladby veteránom trpiacim fyzickými zraneniami a emocionálnymi traumami spôsobenými vojnou. Ošetrujúcimi lekármi boli zaznamenané významné zmeny v zdravotnom stave, poukazujúce na úľavu od bolesti, alebo rýchlejšie zotavenie. Dokonca sa uvažovalo aj o hudobnej farmakológii, to znamená, predpis konkrétnych skladieb na konkrétne diagnózy. Michigan State University bola prvou univerzitou, v ktorej sa dalo študovať muzikoterapiu ako samostatný študijný odbor už v roku 1944. 

V roku 1948 vzniká psychoanalyticky aj sociálno-psychologicky orientovaná koncepcia muzikoterapie v Spojených štátoch amerických, zameriavajúca sa na problematiku správania, v ktorej sa uprednostňoval empirický výskum na klinikách. Autori, ktoré začlenili do muzikoterapeutickej koncepcie sociálno-psychologické faktory prispeli k vývinu skupinovej muzikoterapie.

V roku 1950 vznikla v Spojených štátoch Americká asociácia muzikoterapie (AMTA). Národná asociácia pre muzikoterapiu (NAMT, 1950) vydáva od roku 1964 časopis Journal of Music Therapy.

Švédska škola vznikla v roku 1948 a založil ju Alexis Pontvik. Švédska koncepcia muzikoterapie sa uberala psychoterapeuticky orientovanou cestou, vychádzajúcou z hlbinnej psychológie. Podľa nich je totiž hudba schopná preniknúť do psychických vrstiev osobnosti hlbšie a bezprostrednejšie ako slovo.

V Európe sa okrem Švédska a krajín ako Nórsko, Dánsko, Fínsko a Island, hlásiace sa k princípom švédskej školy, rozvíjali muzikoterapeutické strediská aj v iných oblastiach Európy = v Londýne, v Kodani, a v Rotherdame.

Vo Veľkej Británii založila hudobníčka Juliette Alvinová a dirigent Adrian Boult Britskú spoločnosť pre muzikoterapiu (BSMT), vydávajúcu časopis British journal of music therapy. V roku 1959 vzniklo v Rakúsku, konkrétne vo Viedni prvé muzikoterapeutické výchovné a výskumné centrum. Vďaka Rakúskej spoločnosti pre muzikoterapiu sa začala ako študijný odbor prednášať na Hudobnej akadémii vo Viedni.

Ako si muzikoterapia získavala pevné liečebno-výchovné postavenie, vznikali po Európe (Francúzsko, Švajčiarsko, Nemecko, Česko a i.) rôzne centrá a spoločnosti, vďaka ktorým sa konali odborné semináre, kongresy, sympóziá a dokonca vydávali sa odborné časopisy. V každej zemi sa samozrejme rozvíjala v kultúrnych a historických súvislostiach špecifických pre danú krajinu.

Spektrum aplikácie muzikoterapie sa postupne rozširovalo a používalo na liečbu dospelých ako aj detí, konkrétne zo skupiny ohrozených, narušených, alebo postihnutých jedincov, a to prostredníctvom aktívnych aj receptívnych činností.

V Českej republike sa používanie hudby pre jej liečivé účinky objavujú napríklad v Pražskom ústave pod vedením riaditeľa MUDr. Karela Slavoja Amerlinga (1807-1884). V priebehu 20. storočia sa povedomie o muzikoterapii sa formovalo postupne.

Prvá vedecká správa, ktorá sa tejto téme venovala, pochádza zo 60. rokov 20. storočia a jej autormi boli Engelsmann a Študlar. Muzikoterapia sa začala uplatňovať najprv v klinickom prostredí, neskôr aj v ďalších oblastiach. V tomto období je vhodné spomenúť osobnosti ako Jitka Vodňanská, Kamil Kalina, Jaroslav Skála, Josef Krček, Ferdinand Knobloch a ďalších, ktorí významne prispeli k jej rozvoju v Českej republike.

Po politických zmenách v roku 1989 sa muzikoterapia rozšírila aj do oblasti pedagogiky a špeciálnej pedagogiky (Kantor, Lipský, Weber). V roku 2005 vznikla Česká asociácia muzikoterapie a dramatoterapie (ČAMAD). V roku 2012 došlo k jej transformácii – dramatoterapia sa oddelila a vznikla samostatná Muzikoterapeutická asociace České republiky (CZMTA), ktorá je dnes hlavnou organizáciou v tejto oblasti. Od roku 2009 je CZMTA členom Európskej konfederácie muzikoterapie (EMTC, vznik 1989).

Na Slovensku nebolo použitie muzikoterapie príliš rozšírené až do obdobia, kedy sa začali hudobno-terapeutické postupy uplatňovať na Psychologicko-výchovnej klinike v Bratislave, v psychiatrickej liečebni v Pezinku, alebo Ľubochni. Od roku 1968 patrila muzikoterapia medzi predmety na Inštitúte špeciálnej a liečebnej pedagogiky pri FF UK v Bratislave. Na Slovensku muzikoterapia aktuálne nie je samostatný vysokoškolský študijný odbor, ale prednáša sa ako súčasť iných študijných programov, najčastejšie v pedagogických odboroch (v odbore liečebná pedagogika na Pedagogickej fakulte). Na Slovensku bola v roku 2022 založená Asociácia muzikoterapeutov Slovenska (AMTS). V súčasnosti prebieha príprava jej stanov (AMTS, 2023).

Použitá literatúra:

Gerlichová, Markéta: Muzikoterapie v praxi. Praha: Grada, 2014.

Mátejová, Zlatica: Základy teórie a praxe muzikoterapie. Bratislava: Univerzita Komenského, 1991.

Šimanovský, Zdeňek: Hry s hudbou a techniky muzikoterapie. Portál, 2011.